Uvažujme detektor pripojený k zosilňovaču, potom na výstupe zosilňovača bude určitý impulzný signál A_{š_výst} aj v tom prípade, kedy na detektor nepôsobia vonkajšie faktory- napr. skúmané žiarenie a pozadie. Daný jav sa nazýva šum detektora. Šumový signál sa transponuje na signál ľubovoľnej amplitúdy, a preto určuje najmenšiu amplitúdu, ktorú môžeme registrovať a zároveň spôsobuje štatistické fluktuácie amplitúd signálov (okolo ich stredných hodnôt), ktoré boli spočiatku monoenergetické.

Aby bolo možné vyjadriť veľkosť šumu v jednotkách energie (eV, keV) a takto určiť jeho vplyv na minimálnu merateľnú energiu a energetické rozlíšenie, zavádza sa tzv. energetický ekvivalent vlastného šumu detektora (resp. celého spektrometrického kanálu), pomocou ktorého je možné vyjadriť strednú kvadratickú odchýlku amplitúdového rozdelenia impulzov, spôsobenú šumom detektora, ako ekvivalentnú energiu, odovzdanú ionizujúcimi časticami v detektore. Ak je fluktuácia šumových impulzov detektora charakterizovaná strednou kvadratickou odchýlkou s_d a príspevok vlastných šumov predzosilňovača a zosilňovača zase pomocou s_z, potom výsledná stredná kvadratická odchýlka bude
 

s_st - strednú kvadratickú odchýlku amplitúdového rozdelenia, spôsobenú štatistickým charakterom ionizačného procesu, môžeme určiť za predpokladu, že N podlieha Poissonovmu rozdeleniu, potom

N=DE/w je počet párov iónov, vytvorený jednou časticou, ktorá v detektore stratila energiu DE,
w je stredná energia, potrebná na utvorenie jedného páru ión–elektrón.

[Návrat]