Keď som si na pozvánke na dnešné stretnutie prečítal otázku, či mám záujem mať krátky príhovor, hneď som si spomenul na nášho dekana, ktorý nemá rád veľa príhovorov a dlhé reči, a zrejme preto, lebo ako vedec a dekan pracuje s účinnosťou a efektívnosťou, ktorá pravdepodobne porušuje základné zákony termodynamiky. Napriek tomuto znepokojúcemu pocitu z náško dekana som si povedal, že sa prihlásim a možno ho aj sklamem, a ten dôvod je veľmi jasný. KJFB nepochybne patrí medzi najlepšie na fakulte a univerzite a viacerí jej pracovníci sú moji dobrí kamaráti a kolegovia. Naša Katedra astronómie, fyziky Zeme a meteorológie susedí bezprostredne s KJFB, máme niečo spoločné, niečo iné, niečo rozdielne a pýtal som sa často, keď som porovnával naše katedry, prečo sú takí dobrí. No a povedal som si, že to určite nebude vo fyzickej veľkosti objektov ktoré skúmame. Veď tie elementárne častice, ani bunky voľným okom nevidieť a nemá zmysel porovnávať veľkosť atómového jadra s veľkosťou jadra Zeme, ktorú skúmajú geofyzici. Takže to bude v niečom inom. Myslím, že tá odpoveď je v tom, že v prípade KJFB ide o neštandartnú koncentráciu vynikajúcich vedcov, a silných a komplexných osobností, v ktorých sa nespája len talent pre matematiku a fyziku, ale aj širší pohľad na svet a výber problémov, a prístup k ich riešeniu. Keď tak uvažujem, či je 50 rokov veľa alebo málo, tak si v tejto súvislosti spomínam na prof. Šára, ktorý ak sa nemýlim, tak sa do päťdesiatky venoval výskumu nízkych rádioaktivít a po päťdesiatke, v stave zrerej mladosti si povedal, že začne famózny výskum ťažkých jadier. Dúfam, že to bude aj osud Katedry jadrovej fyziky a že tá famóznejšia časť jej existencie je ešte len pred nami.
Ďakujem za pozornosť.